MUDr. Ľubica Žáková, lekárka a riaditeľka regionálneho záchranného systému a dlhoročná vyučujúca predmetov zdravie a klinika chorôb, patológia, preventívne lekárstvo a latinský jazyk
1. Čo bolo pre Vás motiváciou študovať medicínu?
Vyrastala som v prostredí malej dedinky na zdravotnom stredisku, kde ocko pracoval ako obvodný lekár a mamka bola zdravotná sestra. Ako malé dievčatko som sa motala po ukončení ich pracovnej doby okolo pani upratovačky a veľmi som obdivovala jej prácu. Všetko pekne očistila, upratala, poskladala, umyla; priestory strediska voňali čistotou a dezinfekčným roztokom, všetko vyvetrané. Bolo to proste úžasné. Tak som si v duchu premietala, ako budem aj ja „teta upratovačka“. Keď som bola staršia, mamka ma zamestnala každodenným mechanickým čistením kovových ihiel, striekačiek, bubnov - ich skladaním a prípravou na sterilizáciu. Prípravou longiet, šúľaním a skladaním vatových a gázových tampónov, čo bolo oveľa zaujímavejšie a krajšie ako umývanie dlážky, a tak sa moja myseľ preorientovala a v kútiku srdca som zatúžila byť zdravotnou sestrou. Okrem toho ma veľmi fascinovala mamkina uniforma, ktorú som jej pravidelne žehlila do práce. Vyškrobený bielučký čepiec, bledomodré šaty s bielym guľatým golierikom a biela zástera – nádhera. Keď som bola staršia, fyzicky zdatnejšia, mnohokrát ma ocko zavolal do ambulancie pomôcť mu pri vyšetrovaní pacientov, kde som robila jednoduché úkony, ktorými ma poveril. No a to sa mi stalo osudným, pretože prístup k jednotlivým závažným prípadom a výsledky jeho práce ma fascinovali a nadchli natoľko, že som v mysli „ presedlala“ zo zdravotnej sestry na povolanie lekár. Svoje rozhodnutie som si nechávala dlho pre seba a rodičom som to oznámila až v maturitnom ročníku strednej všeobecnovzdelávacej školy, keď som vypisovala prihlášky na dve vysoké školy a bol tam nutný podpis zákonného zástupcu žiaka. Prvá vysoká škola bola lekárska fakulta a druhú prihlášku som poslala na Prírodovedeckú fakultu UPJŠ – odbor chémia a biológia. Keďže som úspešne zvládla prijímacie konanie na lekársku fakultu, bola som prijatá v šk. r. 1973/74 na štúdium medicíny.
2. Kde ste profesne pôsobili?
Po šiestich rokoch štúdia medicíny som v júni 1979 promovala na LF UK v Martine ako všeobecný lekár. Po škole som sa vrátila domov a od 1.8.1979 som nastúpila pracovať do NsP Svidník na oddelenie ARO ako lekár. Práca na uvedenom oddelení ma uchvátila. Vidieť do vnútra organizmu človeka tých najťažších, najzávažnejších prípadov to bola výzva, kde som mohla využiť všetky teoretické veci zo školy, logicky to pospájať, previesť do praxe a k tomu ešte mnoho nových nepoznaných technických vecí, jednoducho úžas. Počas môjho pôsobenia na oddelení som absolvovala atestáciu z odboru ARO I. a neskôr II. stupňa, stala som sa zástupcom primára na oddelení. Od 1.6.1996 som sa stala vedúcim lekárom zdravotnej záchrannej služby, ktorá bola odčlenená od oddelenia ARO. Od 1.3. 2006 prešla ZZS pri NsP Svidník do medzinárodnej spoločnosti Falck Záchranná a.s., ktorá rekonštrukciou záchranného systému vytvorila tzv. regionálny záchranný systém, ktorý bol tvorený v spádovej oblasti Svidníka siedmimi stanicami ZZS. Pozostával zo štyroch staníc RLP (rýchla lekárska pomoc) so sídlom vo Svidníku, v Stropkove, v Giraltovciach a v Medzilaborciach a troch staníc RZP ( rýchla zdravotnícka pomoc) , ktoré mali stanice v Oľke, v Krajnej Poľane a v Nižnej Polianke. Pracovala som na pozícii regionálneho riaditeľa. Po 40 rokoch aktívnej činnosti lekára – urgentistu som nastúpila na starobný dôchodok. Popri zamestnaní som „trocha fušovala do remesla“ pedagógom SZŠ milosrdného Samaritána vo Svidníku, kde t.č. pôsobím ako externý vyučujúci odborných predmetov.
3. Čo by ste odkázali všetkým ľuďom?
Život človeka a jeho zdravie je najväčšou doménou, ktorú sme dostali pri narodení do vienka, a pritom sme sa o to ničím nezaslúžili. No a predsa máme taký nádherný, úžasný dar, a preto je našou úlohou, povinnosťou sa oň starať a zveľaďovať ho. Je málo takých povolaní, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú zdravie a v neposlednom rade i život človeka. No isto viem, že povolanie zdravotníka na rôznych stupňoch vzdelania „ je to pravé“, ktoré v plnej miere má zaistiť starostlivosť o jedinca vo všetkých oblastiach spoločenského života. Je to dôležité najmä v čase zdravotných ťažkostí, rôznych telesných i duševných hendikepov, proste v čase krehkého zdravia. K tomu všetkému potrebujeme ale niekoľko základných vecí. Okrem empatie a chuti pomáhať je to naša odborná pripravenosť, naše odborné znalosti z klinických predmetov. Viem, mnohokrát to nie je ľahké, ale som presvedčená, že sa to dá. Všetko je v našich rukách, len treba chcieť a byť zodpovedný k životu. Vyžaduje si to tak málo – tvrdé, poctivé a pravidelné štúdium, pretože ľudský život je veľmi krehká bytosť, je to veľmi tenký ľad na „chyby a omyly“, ktoré si tu nemôžeme ako zdravotníci vôbec dovoliť. Ale aj napriek tomu to stojí zato. Štúdium zdravotníctva by mala byť veľká česť a ešte väčšia zodpovednosť. Ja Vás k tomu srdečne pozývam.